pondelok 26. januára 2015

2015 - NEW CHAPTER IN MY LIFE

Som tu opäť. Asi po milónty raz sa pokúšam začať písať môj blog, dať moje myšlienky von. Blog dýcha prázdnotou tak dlho. Vždy si píšem zoznamy. Čo chcem v danom roku dosiahnúť, splniť si ciele, sny. V tom sa mi darí. Keď to mám na papieri v diári, vidím to skoro každý deň a ťahá ma to k činnosti, k cieľu. Na konci roku 2014 som si napísala do bodu č. 12- PÍSAŤ BLOG! Tak urobím všetko pre to, aby som si to na konci roku 2015 mohla vyškrtnúť.

Rok 2015 sa nezačal najlepšie. A to som si myslela, že sa začne úžasne (aj keď som bola na Silvestra v práci a mala som nočnú, 12-tku). Povedala som si- v dátume je číslo 5, päťka patrí medzi moje obľúbené čísla, bude to fajn rok...alebo keď si zrátam 2+1+5, vyjde mi číslo 8, narodila som sa v auguste, bude to fajn (ja a moje kombinatorické vyčínania, nájdenie strateného zmyslu kde žiaden nie je skrytý :D Jediné, čo mi vychádza momentálne je, že je pomaly koniec januára, a ten bol dosť na houby, slušne povedané.

V novembri som si našla prácu, tešila som sa. Je koniec januára a ja som dala výpoveď. Tiež sa teším. Svojim spôsobom. Dala som sama sebe padáka. Necítila som sa šťastná. Vecí ktoré ma tešili na tej práci bolo omnoho menej ako vecí ktoré ma štvali a netešili. Kamarát Tony mi povedal, že mám veľkú odvahu keď som niečo také spravila. Veľa ľudí to v živote nespraví, nie len čo sa týka práce mám na mysli. Niektorí ľudia si len tak okolo svojho života prejdú. Chodia do práce ktorá ich nebaví, žijú s človekom s ktorým nie sú šťastní, sedia doma pri Farme a rozmýšľajú, kde všade mohli byť, keby neštudovali na priemyslovke ale na gymnáziu, keby si nezobrali za ženu Jolanu ale Gabiku, alebo keby vtedy počúvli Feriho a išli do Škótska robiť do konzervárne.

Možno tú odvahu mám iba kvôli tomu, že nemám deti, hypotéku, manžela, alebo nežijem sama ako slobodná matka v prenajatom dvojizbáku. Asi by som konala inak keby to, či dám výpoveď by ovplyvnilo moje dieťa, existenciu v byte alebo pod mostom. Ale zatiaľ také veci neriešim. A tým pádom to beriem za také moje malé víťazstvo. Jasné, že ma niekedy vo vnútri hlodajú pochybností. Čo ak si tak skoro nenájdem ďalšiu robotu, čo s peniazmi, až tak veľa ich na účte nemám...Ale aj tak mi je lepšie ako tráviť 12 hodín v smútku, nervozite. Ja som odrátavala hodiny do konca mojej zmeny!!! To je zlé...Človek by mal svoju prácu mať rád, veď v nej strávi polovicu svojho života...A na fakt že ľudia ktorí svoju prácu ľúbia ju vykonávajú lepšie, netreba ani výskumy z oxfordskej univerzity...

Lúčim sa s Vami citátom a dúfam, že toto nie je posledný post v roku 2015...

xoxo, Moonie

P.S. A nezabúdajte, že pozitívne myšlienky priťahujú pozitívne veci (moja každodenná mantra)